www.didgeridoo.sk
Michal Rybanský - Aborigenes | Štúdio svet
Galéria didgeridoo


Zlaté časy sa pôvodným obyvateľom kontinentu skončili v polovici januára 1788. V čarovnej zátoke Botany Bay sa neočakávane objavila veľká flotila s niekoľkými stovkami belochov, ktorí sa začali správať, ako keby im patril celý svet. Aborigéni nevedeli čo sa deje. Videli ako sa biele postavy šplhajú po lodných sťažňoch. Najskôr im pripomínali vačkovcov, no neskôr zmenili názor a považovali ich za diablov. Jeden z posledných členov tamojšieho kmeňa, Mahroot, zažil zverstvá britských dobyvateľov na vlastnej koži. Pred ich príchodom si na pobreží žilo približne 400 Aborigénov ako v raji. O polstoročie neskôr sa ich počet zredukoval na štyroch. O tento neuveriteľný a zároveň pravdivý výsledok sa podelili choroby, alkohol a príležitostné poľovačky na pôvodných obyvateľov. Za krátky čas biela "civilizácia" zničila jednoduchý životný štýl, ktorý bol v svojej podstate úplne nekomplikovaný a zároveň hojný. Hlboké vody v zátoke a ústia riek Hawkesbury a Georges poskytovali dostatok potravy pre všetkých. Rovnako tak stromy, buše, trávy a fauna dokázali dosýta nakŕmiť obyvateľov budúceho Sydney. Život bol vskutku jednoduchý. Každý mal dostatok času na lov, stretávanie sa s príbuznými, zábavu, ale aj oddych pod stromom v chládku počas horúcich letných popoludní. Ľudia rozumeli, milovali a rešpektovali prírodu, zdroj obživy, duchovnosti a sily. Narozdiel od Britov, ktorí nemali žiadne spojenie s okolitým prostredím. Väčšina z nich pochádzala z ľudnatých miest, sivých a špinavých ulíc - boli to deti priemyselnej revolúcie, sklamané neúspechom a vedené túžbou po peniazoch. Krajina nebola pre nich ničím iným len komoditou, čakajúcou na kúpu, vykoristenie a predaj. Zem sa premenila na základ ich bohatstva. Osudným sa stal moment, keď kapitán Arthur Phillip vkročil na austrálsku pôdu. V tej chvíli sa začal konflikt medzi dvoma svetmi. Nikto nehodil kópiu a nevystrelil z pušky, no vývoj udalostí nabral jasný kurz. Stretli sa dve rozličné kultúry, ktorých hodnotový systém sa na míle odlišoval. Možnosť kompromisu neexistovala. Jedna strana rešpektovala prírodu, bola mierumilovná, hľadajúca pokoj a harmóniu, kým tá druhá bola jej presným opakom.
Sledujúc prvú flotilu ako pláva do Botany Bay, sa domorodci s úžasom pýtali: Čo sú to za zvláštne stvorenia? Sú to diabli, duchovia alebo posumovia? Čo tu chcú? Prečo prišli?
Hneď po prvom stretnutí sa začali vzťahy medzi Aborigénmi a Európanmi zhoršovať. Možno k tomu prispela aj jedna zo domorodých žien, ktorá si aranžovala podarovanú ozdobnú vreckovku od kráľa na miesto, kde Eva nosila figový list. Oveľa väčšiu paseku narobila tisícka britských väzňov, ktorým sa vo väzení bez stien podarilo dostať vzťahy s černochmi na bod zlomu. Väčšinu života strávili v preľudnených mestách, vyrastali na častých popravách, boli nevzdelaní a správali sa brutálne. V máji toho istého roka došlo k prvej vražde. Na smrť aborigénskej ženy reagovali domorodci zabitím dvoch väzňov. Vtedy ešte Atrhur Phillip zachoval chladnú hlavu a miesto nekonečného odplácania, vyzval svojich ľudí na opatrnosť. Pôvodní obyvatelia naopak využívali každú príležitosť na útok, a to aj napriek primitívnym zbraniam. Adoptovali akýsi spôsob gerilovej vojny. Už v zime bolo jasné, že v oblasti nebude dostatok potravy pre všetkých. Početná populácia belochov vyplienila všetky ryby v zátoke, znečistila vodu a zredukovala počet kengúr na polovicu. Dovtedy nepoznaný jav - hladomor - pôsobil medzi domorodcami ako kosa. Neskôr sa pridali choroby, ktoré po tisícky rokov nepoznal na kontinente nik. Aborigéni sa voči nim, kvôli nedostatku imúnnych látok, nemohli brániť. Okrem toho, pravé kiahne, chrípka a syfilis, mali rovnaký účinok ako gilotína. Nikto nepoznal šíriteľa hrozivej epidémie, ktorá za prvý rok pripravila o život polovicu obyvateľov sydneyjskej kotliny. Belosi vinili každého, len seba nie. Boli totiž veľmi pyšní, aby priznali, že okrem väzňov priniesli na kontinent skazu. V tom čase nebol dôvod na masakre. Čistú prácu za novoosídlencov urobili choroby. Netrvalo dlho, kým domorodci pochopili, že cieľom Britov je osídlenie celej krajiny. Jediné, ako sa mohli tomuto osudu brániť, boli sporadické útoky. Kapitán Phillip sa stále snažil zriedkavé pokusy tolerovať. Za vraždu väzňa dokonca vždy vinil samotného postihnutého.
Zlom nastal v roku 1790. Spôsobil ho lovecký výlet hájnika Johna MacEntireho, ktorý sa rozhodol zastrieľať si na černochov. Tí ho naoplátku prebodli kopiou. Na smrteľnej posteli však prisahal svoju nevinnosť. Nikto nevie aké okolnosti prinútili Arthura Phillipa zmeniť názor a prijať úlohu žalobcu. Od tej chvíle sa začali písať skutočné novodobé dejiny Austrálie, ktoré charakterizujú masakre, brutalita a rasizmus. Briti totiž od začiatku považovali domorodcov za hlúpe a primitívne stvorenia, ktoré zaspali vývoj a spôsobom života spred niekoľkých tisícov rokov nemajú šancu v novom svete prežiť. Žiaľ, zabudli sa ich opýtať, či majú záujem o zmenu. Vnútili im svoju predstavu, zobrali im zem, vyhnali do neúrodných oblastí, znásilňovali ženy a všetky drobné krádeže nemilosrdne trestali loveckými výpravami na aborigénske osady. O tom, že po takýchto výpadoch zostávali po belochoch desiatky mŕtvych domorodcov netreba hovoriť. Napriek tomu, že Austrálčania si tento fakt ešte stále neuvedomujú a len s problémami si pripúšťajú hriechy svojich predkov, je to časť ich histórie.
Doteraz sa veľmi nehovorilo o spôsobe, ktorým dobyvatelia šli za svojím cieľom. Charakterizovalo ho ho násilie a krutosť, v niektorých prípadoch hraničiaca s ľudskými možnosťami. Aby ste si sami mohli urobiť obraz o udalostiach z 19. storočia, uvediem len niekoľko skutočne najpozoruhodnejších prípadov.
Legiend o používaní Aborigénov ako živé terče je neúrekom. Tu je jedna z nich. Obzvlášť sadistický príbeh hovorí o mužovi menom Carrotts, ktorý naháňal domorodého muža a ženu. Potom ako zastrelil muža, odťal mu hlavu a zavesil ju jeho manželke okolo krku. Pyšný na tento skvelý úspech sa vrátil na základňu, kde získal pochalu a obdiv od svojich kamarátov. Boli medzi nimi takí, čo usporadúvali poľovačky na Aborigénov radšej ako fajčili svoje fajky. Neostýchali sa zabíjať ženy a deti, týrali mužov a správali sa k nim horšie ako k špinavým handrám. Nečudo, že jednou z vrcholných scén sa stal hon dvoch mužov na černošskú ženu v pokročilom štádiu tehotenstva. Neschopná utiecť im, vyškriabala sa na strom a snažila sa ukryť medzi konármi. Na jej smolu, uvideli ju skôr ako sa stihla schovať. Lovci sa síce sporili o to, či strieľať alebo nie, zvíťazila však chuť po násilí. Krvilačný Brit vzal pušku a vypálil niekoľko rán do koruny stromu. Ozval sa hrôzostrašný výkrik. Vzápätí, ako hnilá hruška, spadol na zem novorodenec. Miesto trestu, čakala na "hrdinov" odmena. V niektorých oblastiach totiž platilo pravidlo, že úspešný lovec mohol mŕtvymi telami nakŕmiť svojich psov!!!
Množstvo brutálnych činov každým dňom rástlo. Iróniou je, že Britániu v tom čase považovali za zbožňované sídlo civilizácie. Miesto toho by sa skôr hodili iné prívlastky. Barbarstvo a neľudské zaobchádzanie s čiernou rasou sa ani so zažmúrenými očami nedalo porovnať so španielskymi dobyvateľmi pri osídľovaní Nového sveta.
Na území Tasmánie vláda v roku 1830 legitimizovala likvidáciu domorodcov. Za každého chyteného dospelého jedinca platila odmenu 5 libier a za deti 2 libry. Po tomto oznámení sa vydali do buše tucty lovcov. Samozrejme, že nezostalo len pri unášaní pôvodných obyvateľov. Belochom sa uvoľnili ruky na brutálne orgie, za čo im nehrozili žiadne tresty. Oveľa radšej ako odchytávať černochov, strieľali ich ako škodnú. Podľa nich, 10 mŕtvych a traja uväznení predstavovali úspešnú a ziskovú dennú prácu. Medzi najbrutálnejších prisťahovalcov patrili Škóti. Či už v Austrálii alebo aj v Spojených štátoch si získali zlú povesť vďaka brutalite a rasizmu. Zem, na ktorej žili, boli ochotní ochrániť za každú cenu. Nemali zmilovanie s nikým a ničím. Z údajov zachytávajúcich masakre v oblasti Mount Murchison sa dá vyčítať, že strieľali Aborigénov ako divé psy. Pritom ich jediným priestupkom bolo kúpanie sa v miestnej rieke. Škóti verili, že tento spôsob likvidácie čiernej populácie, ktorá bola závislá na belošskej stanici, je rýchlejší a jednoduchší ako ich väznenie alebo zásobovanie jedovatou múkou.
Európski prisťahovalci nemali o pôvodných obyvateľoch vysokú mienku. Považovali ich za najnižšiu formu života na našej planéte, podobajúcu sa opiciam. Ženy ponižovali tvrdeniami typu: "pokiaľ by mala ešte aj chvost, jej identita by bola dokonalá". Peter Cunningham, jeden z prvých obyvateľov Hunter Valley si o nich myslel nasledovné. "Je to špinavá a nepríjemná rasa, ktorú nezmení ani adoptovanie európskych zvykov". Miestnym ľuďom nikto nedôveroval, pretože vyššia spoločnosť im prisúdila zodpovednosť za všetko zlé - schopnosť kradnúť, klamať, podvádzať, zabíjať dobytok, útočiť na osídlencov a škodiť mierumilovným farmárom. Belosi sa nikdy nesnažili pozrieť na realitu očami domorodcov. Nevideli to, že si privlastnili pôdu, ktorá im nepatrila, nechápali znásilnovanie žien ako trestný čin, nepovažovali zabíjanie kengúr a posumov ako kradnutie. Ich "právo" všetky skutky schvaľovalo, takže všetko bolo v najlepšom poriadku!
Aborigéni nemali ľahkú situáciu ani v 20. storočí. K pokračujúcim masakrám sa pridal ďalší fenomén, The Stolen Generation. Pravda o ukradnutej generácii aborigénskych detí začína vychádzať na povrch až teraz. V roku 1997 zverejnili 690 stranových dokument o separácii domorodých detí od ich rodín s jediným cieľom - vychovať z nich Európanov. Čítať stránky o spôsobe akým celý proces prebiehal, znamená dozvedieť sa o neľudskosti vlády a hlúposti ľudí, zodpovedných za program integrácie detí do štruktúry bielej európsko-austrálskej spoločnosti. Za všetky smutné osudy stačí spomenúť jeden.
Vyrozprávala ho černošská žena Millicent, ktorú ako štvorročnú, odvliekli do domova Sestry Kataríny v Západnej Austrálii. Jej súrodencov umiestnili do podobných zariadení po celom kontinente. Princípom bolo oddeliť deti a rodičov od seba a zničiť všetky rodinné väzby. Návštevy neexistovali, deťom klamali o smrti ich príbuzných, vnucovali im náboženskú výchovu a prísny režim. Jediné, čo sa podarilo čiernym deťom vštepiť, bol nevyliečiteľný pocit strachu, zatrpknutosti, nedôvery, samoty a prázdnoty. Na jednej strane ich nútili správať sa ako bielych, no zároveň im dávali pocítiť, že sa nimi nikdy nestanú.
Fyzické tresty boli každodennou súčasťou života malej Millicent. Za odmietnutie poslušnosti, meškanie, či drzosť ju čakalo niekoľkohodinové kľačanie pred oltárom alebo zbičovanie trstenicou. Ponižovanie a zastrašovanie sa stali náplňou jej života. Nikto nemal o ňu záujem, jej život stratil zmysel. Myslela si, že horiše ju už nemôže stretnúť. Lenže peklo ju ešte len čakalo. Na strednej škole posielali aborigénske deti počas prázdnin pomáhať na neďaleké farmy. Prvý raz strávila niekoľko týždňov mimo domova Sestry Kataríny. Ľudia na farme ju mali radi a starali sa o ňu s láskou. Na ďalší rok prerástla náklonnosť majiteľa farmy do sexuálnych požiadaviek. Často Millicent navštevoval v jej izbe. Bránila sa, no bola slabá. Keď sa po návrate priznala, čo sa na farme dialo, hlavná sestra jej zakázala o trpkej skúsenosti hovoriť s ostatnými dievčatami. Nikto sa nesmel dozvedieť toto tajomstvo, pretože by vrhlo zlý tieň na celý domov. Nepomohli prosby, nárek a odmietanie. Millicent musela odísť na rovnakú farmu aj nasledujúci rok. Čakal ju ešte horší osud ako predtým. Farmár s pomocníkom ju pravidelne znásilňovali, bili a rezali britvou na rukách a nohách, aby konečne prestala protestovať. Chcela zomrieť, snívala o tom, ako ju mama zoberie domov, kde bude v bezpečí. Po návrate sa opäť zdôverila hlavnej sestre so zverstvami, ktoré musela na farme vytrpieť. Miesto pohladenia a utešenia ju čakal remeň a šnúra na bielizeň. Chcela skoncovať so životom a zjedla jed na potkany. Výsledkom však bola len choroba a žalúdočné nevoľnosti. Prehliadka u doktora zistila, že je tehotná.
Ako 17-ročná porodila zdravú dcérku. Chcela ju zahrnúť láskou a nehou, ktorej sa jej nikdy nedostalo. Skôr ako stihla dosnívať, dieťa jej zobrali. Nikto jej nechcel pomôcť, dokonca ani v nemocnici, kde prišlo bábätko na svet, neviedli žiadny záznam o jej pôrode. Millicent sa po prepustení z domova snažila začať nový život. Nemala priteľov, bola bojazlivá a rozplakala sa aj pre maličkosť. V každom dieťati, ktoré stretla na ulici, videla svoju Toni. Neskôr jej povedali, že dieťa zomrelo. Nechcela uveriť, ako je možné, že ho stratila bez toho, aby mu dala bozk, držala ho v náručí, mala jeho fotografiu. To všetko sa udialo v roku 1962.
V januári o 34 rokov neskôr dostala Millicent oznam od juhoaustrálskych úradov. "Žena narodená v roku 1962 hľadá matku". Bola to Toni.
Pôvodná myšlienka prevýchovy aborigénskych detí možno nebola zlá, no jej realizácia a samotný priebeh bola hotová katastrofa. Vláda mala kopu dôvodov, aby sa rozhodla pre tento krok. Verila, že život pôvodných obyvateľov je chudobný a neposkytuje im žiadny druh odmeny. Preto bolo potrebné zobrať ich osud do vlastných rúk, ponúknuť im lepšie podmienky a prostredie, z ktorého by sa im lepšie zapájalo do sveta bielych Austrálčanov. Zároveň panovalo presvedčenie, že domorodci sú hanbou krajiny a jediná šanca ako tento fakt eliminovať je, v rámci integračného programu, oddeliť deti od rodičov a naučiť ich zručnostiam, aby sa mohli stať užitočnými pracovníkmi a služobníkmi bielych. Nuž a vláda taktiež verila, že Aborigéni su zlí rodičia, ich manželstvá prichádzajú priskoro, matky sa nestarajú o deti a otehotnejú zväčša za nepríjemných okolností. Nečudo, že mnohí považujú ukradnutú generáciu za dobrú vec, ktorou sa politici snažili pomôcť aborigénskym deťom zlepšiť životné podmienky. Predsa, poskytli im jedlo, strechu nad hlavou, vzdelanie a vhodné prostredie na rast osobnosti. Áno, možno to mali v úmysle. No prípady, podobné Millicent, sa vyskytovali oveľa častejšie ako si to možno úradníci predstavovali. Nečudo, že prínosy skvelej myšlienky vystriedala tmavšia stránka veci - znásilnenia, hrubé zaobchádzanie, oddelenie od rodín a totálny nedostatok rešpektu pre práva jednotlivca. Ešte aj dnešná generácia nechce veriť, že sa v ich krajine v uplynulom storočí dialo niečo podobné. Napriek tomu, že vláda priznala nešťastné riešenie projektu, ospravedlnenie stále odkladá. Zrejme slepo nasleduje príklad svojich predchodkýň, ktoré považovali ukradnutú generáciu za dobrú vec. Pritom by stačilo, zosadiť si z nosa ružové okuliare.
O Austrálii sa hovorí ako o egalitárskej spoločnosti, ktorá uplatňuje rovnaké princípy voči všetkým. Ak náhodou pristúpi k výnimke, potom len v záujme utláčaných. Tými sú už vyše dve storočia pôvodní obyvatelia kontinentu, ktorí sú ešte aj na začiatku nového milénia konfrontovaní s javom, pre nich úplne cudzím, rasizmom. Bieli k nim od začiatku pristupovali ako k veci, ktorej sa je potrebné čo najsôr zbaviť, lebo prekáža. Briti si predstavovali, že Austrália je neobývaná krajina, čakajúca na objavenie, podobne ako Amerika. Na ich smútok zistili, že obyvateľov má už takých 40 - 50 tisíc rokov. Za tento neodpustiteľný hriech sa domorodcom odvďačili po svojom. Privlastnili si ich pôdu, prípadne ju "odkúpili" za otrávené potraviny a s pomocou chorôb, alkoholu, tyranie a zbraní ukrajovali z ich počtu. Oficiálne číslo mŕtvych Aborigénov od príchodu prvej flotily neexistuje. Dá sa len vytušiť z množstva zaznamenaných výpadov bielych lovcov. Skromný odhad hovorí o 300,000, iní odborníci sa prikláňajú až k miliónu. Dnes tvoria pôvodní obyvatelia kontinentu len 2% austrálskej populácie! Nečudo, prežiť toľko podôb besnenia európskych dobyvateľov nebolo jednoduché. Aj v niektorých súčasných obyvateľoch krajiny prevládajú pomýlené názory, ktoré oživujú spomienky na zverstvá ich predchodcov. Veď rasizmus nadobudol za posledné dve storočia v Austrálii neuveriteľne kreatívne podoby.
Prví osídlenci, v strachu pred nájazdmi a rabovaním černochov, schovávali do komôr a skladov originálne aborigénske hlavy, ktoré mali útočníkov odlákať. Iní boli ešte vynaliezavejší a domorodcov zastrašovali vypchatými telami svojich krajanov trávou, visiac na okolitých stromoch alebo napichnutí na koloch plota. Nuž a nemálo bolo takých, čo v blízkosti príbytkov nastražili mohutné železné pasce, do ktorých sa "agresori" chytali ako divá zver. V noci sa ozvalo strašné cvaknutie. Majiteľ domu sa prebudil, ale na úlovok sa išiel pozrieť až ráno. Vedel totiž, že korisť mu nemá šancu utiecť. Doružova vyspaný našiel v železných kliešťoch umierajúceho domorodca, ktorého dorazil palicou. Aké jednoduché a účinné...
Niektorí farmári mali v sebe toľko súcitu, že za tvrdú prácu pri zveľaďovaní a zbere úrody sa Aborigénom odmenili. Každý z nich dostal bochník chleba s prímesou arzénu... Naooko to vyzerá, že pôvodní obyvatelia sa vopred zmierili s osudom a nevzdorovali, podobne ako Maori na Novom Zélande, či Indiáni v Južnej Amerike, ktorým tiekla v žilách bojovná krv. Nikdy to nebola pravda. Bielej presile sa postavili s kopiami, bumerangmi a palicami - jediným nástrojmi, ktoré mali. Žiaľ, proti strelným zbraniam, chorobám a jedu to nestačilo. Európania síce zvíťazili na celej čiare, lenže za akú cenu? Najlepšie to vystihujú udalosti z misie v Moreton Bay. V období 1824 - 1853 zabili domorodci 174 belochov. Odpoveďou bolo nepravidelné kynoženie pôvodných obyvateľov, o ktorom neviedol nikto žiadne záznamy.
Do krajnosti doviedol rasizmus A.O.Neville, západoaustrálsky komisár pre záležitosti pôvodných obyvateľov. V roku 1947 prišiel s vedeckou myšlienkou riešenia "aborigénskeho problému". Opieral sa o výskumy, potvrdzujúce, že za dve alebo tri generácie sa pigmentovou manipuláciou môžu černosi zmeniť na belochov. Stačí len dostatok financií a legislatívna moc, aby sa mohlo s revolučným programom začať. Na prelome tisícročí mala byť, podľa neho, Austrália bielym kontinentom. Nevedno, prečo sa projekt nakoniec nezrealizoval. Žeby zvíťazil zdravý rozum?
Pohľad na dnešných Aborigénov nie je vôbec povzbudzujúci. Je mnoho takých, ktorí sa nevedia vyrovnať s bremenom minulosti a žiaľ utápajú v alkohole. Sú však aj druhí, snažiaci sa využiť pomocnú ruku vlády. Tá si konečne uvedomila, že nemôže donekonečna odsúvať domorodcov na vedľajšiu koľaj a aspoň čiastočne sa snaží prispieť k ich lepšiemu životu. Sociálne dávky a rôzne podpory by mali predstavovať len začiatok procesu, ktorý sa počas celého minulého storočia výdatne zanedbával.
Reálny pohľad na novodobú históriu kontinentu poskytol austrálsky historik a žurnalista, pracujúci pre denník Sydney Morning Herald, Bruce Elder, v knihe Blood on the Wattle. "My, votrelci, sme všetko pokazili a zničili. Zobrali sme si pôdu, ako keby patrila nám. Vyrúbali sme bohatorodiace ovocné stromy, aby sa mali kde pásť naše kravy a ovce. Vyhubili sme divokú zver, aby neohrozovala dobytok. Prírodu sme nahradili agresívnym kapitalizmom 19. storočia. Cez posvätné miesta sme vybudovali cesty a popreli sme duch tejto krajiny. Vyvraždili sme početnú časť pôvodných obyvateľov zbraňami, jedom a chorobami. Odmietli sme, kvôli ignorancii a arogancii, akceptovať rozdielnosť Aborigénov, ktorí prežili dlhodobý holocaust. Tých, čo vydržali, sme zatvorili do rezervácií alebo sme im dovolili žiť na smetiskách v okrajových štvrtiach miest. Zobrali sme im zmysel existencie. Keď sa ho snažia hľadať pri fľaške, či nad ním len mávnu rukou, máme drzosť obviniť ich z alkoholizmu a lenivosti.
Krv desiatok tisícov aborigénskych ľudí, zabitých od roku 1788, zúfalstvo a beznádej, kolujúce v žilách domorodcov, sú morálnou zodpovednosťou, ktorú nesú všetci bieli Austrálčania. Naše bohatstvo a životný štýl je priamym následkom ich chudoby. Všetci by sme mali skloniť hlavu a hanbiť sa za to".

Aborigénske jazyky
Aborigénske jazyky, obrazne povedané, vysychajú. Počuť hovoriť, či spievať pôvodných obyvateľov v ich rodnej reči je stále ťažšie. V melbournských kaviarňach St.Kilda a City Books Cafe Music, mladý spevák a autor piesní Russel Smith spieva o červenej zemi svojej Pitjantjatjara krajiny a starých ľuďoch. "Manta-a, tjilpina, manta-a", nôti si potichu, "matka Zem, starí ľudia, matka Zem". Je to preň niečo, čo mu pomáha rešpektovať tradície. "Nie, tieto pesničky som sa nenaučil", hovorí. "Viem, že ešte mám čo robiť, no chcem sa učiť. Znamená to pre mňa veľmi veľa. Je pravda, že som trochu stratil. Chcem ísť a nájsť to, pretože je to stále vo mne. Musím sa rozprávať so staršími ľuďmi a hovoriť správnym spôsobom. Viem, že ešte žijú a trpezlivo na mňa čakajú", toľko zo spovede mladého hudobníka.
Pred osídlením Austrálie v roku 1788 bolo na jej území vyše 250 aborigénskych jazykov a bezmála 500 rôznych dialektov. O niečo vyše 200 rokov neskôr sa, podľa linguistov, nadobro vytratila stovka rečí a bežne sa ich používa sotva 20. Predpoveď na najbližšie storočie nie je vôbec ružová. Kým v jeho polovici by ich malo byť toľko, že ich spočítame na prstoch jednej ruky, na konci budeme na aborigénsku materinskú reč už len spomínať. Austrálski jazykovedci bijú na poplach. Súčasný stav považujú za genocídu, ktorá nemá obdobu. Globalizácia vraj nepostihuje len pôvodných obyvateľov, ale celý svet. Z terajších 6000 jazykov by až do konca storočia mali mesačne zaniknúť dva. Predstava doslova neskutočná. U protinožcov sa tento trend začal potom, keď sa belosi rozhodli Aborigénom nájsť svetlejšiu budúcnosť. Aj preto je dnešná generácia ako keby odtrhnutá od vlastných zvykov. Potvrdzujú to aj slová Marapeja, ktorý má samozrejme aj anglické meno - Dan.
"Z rodného jazyka viem veľmi málo. Ľudia z môjho kmeňa žili v úrodnej oblasti. Keď prišli bieli, zobrali im pôdu a poslali ich do rezervácií. Tam ich trestali za to, že sa rozprávali vlastným jazykom. Nútili ich hovoriť po anglicky, no moji rodičia sa rozprávali potajomky. Takto sa niečo nalepilo aj na mňa a ostatné deti. Lenže rozprávať na verejnosti alebo robiť čokoľvek typicky aborigénske sme kvôli trestom nemohli. Bieli si totiž mysleli, že naša rasa nemá šancu na prežitie a raz aj tak všetci vymrieme".
Našťastie, nestalo sa. Aborigéni to však v Austrálii stále nemajú ľahké. Napriek rôznym finančným podporám a zvýhodneniam, mnohí ich netolerujú a stále považujú za menejcenných. Toto poníženie znášajú pôvodní obyvatelia veľmi ťažko. Východiská hľadajú v alkohole a odmietaní zaužívaných zvykov. Miesto rodného jazyka je mladšia generácia ochotná radšej podstúpiť výučbu indonézštiny. V úradnom styku, na školách, v zamestnaní, ani nikde na svete totiž vlastný jazyk nevyužijú a kvôli tradíciám sa im do toho nechce. Podľa Austrálskeho inštitútu aborigénskych štúdií a ostrovanov z Torresovej úžiny v Canberre, okrem niektorých jazykov v severnej, centrálnej a západnej časti krajiny, všetky ostatné sú značne ohrozené. Výpočet výskumníka Patricka McConvilleho to len potvrdzuje. Z vyše 250 originálnych jazykov sa stále používa 120, hoci toto číslo zahŕňa aj ich fragmenty a posledných žijúcich členov kmeňa. Len za posledné roky sme zaznamenali veľký pokles, ktorý sa pravdepodobne nezastaví ani v najbližších dekádach. "Veľkú úlohu v prístupe k starým hodnotám zohralo obdobie ukradnutej generácie, od začiatku 20. storočia až do 70. rokov", hovorí Marapej a pokračuje.
"Ukradnutá generácia znamená, že vám zoberú deti a učia ich európske zvyky. Čiastočne to postihlo aj mojich rodičov. Otca zobrali z rodnej oblasti a poslali ho na konskú farmu do severného Queenslandu s Európanmi. Nuž a matka patrila zasa medzi miešancov s bledou farbou kože, čo bolo proti zákonom kmeňa. Jeho členovia sa ju preto pokúsili zabiť. Zachránili ju však bieli, takže v mojom prípade ide o dve strany mince".
V poslednom čase si aj federálna vláda začala uvedomovať, že zánikom aborigénskych jazykov by Austrália prišla o bohatú, tisícročia starú a mnohými stále nedocenenú časť histórie. Vznikajú projekty na podporu starých jazykov, no narážajú na nejeden problém. Či už je to nedostatočná znalosť linguistiky, problémy s hľadaním kultúrnych špecialistov, chudoba a nezáujem študentov. Až na začiatku tretieho tisícročia prišli protinožci na to, že ignoranstký pohľad na celý svet a predovšetkým na Aborigénov, ich bude v budúcnosti strašiť ako zlý duch. Budú žiť v jednej krajine s odlišne vyzerajúcimi ľuďmi, hovoriacimi po anglicky, ktorí nenávidia všetko biele. Aj Marapej na vlastnej koži pocítil opodstatnenosť starého známeho, "bližšia košeľa ako kabát". Keď vyrástol, stratil kontakt s rodnou rečou svojich rodičov. Pochopil, že budúcnosť je v angličtine. Žiaľ, jeho potomkovia budú o aborigénskych koreňoch vedieť už len vďaka farbe pokožky.

Didjeridu
Novodobá história Austrálie je stará len niečo vyše dve stáročia, no to čo stále zamestnáva historikov, vedcov, či cestovateľov, sú zvyky a tradície pôvodných obyvateľov kontinentu. Počas mnohých tisícok rokov sa učili Aborigéni spolunažívať s prírodou, využívať jej dary a zároveň ju chrániť. Potravu nachádzali poletujúc vo vzduchu, na zemi, či pod ňou, vybudovali si svojský sociálny systém na princípe všeobecného vlastníctva a s primitívnymi nástrojmi dokázali stvárať fascinujúce kúsky. Azda každý pozná tradičný lovecký bumerang, avšak o typických hudobných nástrojoch sa v našich končinách veľmi nehovorí. Nečudo, že mi učarovala akási obdoba našej fujary, domácimi zvaná "didjeridu".
S fujarou má didjeridu spoločný len tvar. Spôsob a technika hrania sú odlišné, jeho dekorácia, zvuk a samozrejme aj pôvod. Už dlhé stáročia patrí tento svojrázny hudobný nástroj do orchestra desiatok aborigénskych kmeňov. Nazdával som sa, že didjeridu je možné nájsť po celej Austrálii, lenže pravda je trochu iná. Nie všade totiž rastú stromy vhodné na jeho výrobu. Preto jeho dostupnosť pre pôvodných obyvateľov v minulosti záležala najmä na výskyte eukalyptových drevín. Kam siaha pôvod tohto podlhovastého zázraku, spýtal som sa jedného z odborníkov na jeho výrobu, Marapeja.
"Nikto z aborigénskej komunity nevie, kto a kedy vlastne vyrobil prvé didjeridu. Jedna z legiend hovorí, že tento nástroj sa spája, najmä kvôli tvaru, s dúhovým hadom. Jeho originálna dĺžka sa pohybuje zväčša medzi šiestimi - siedmimi stopami a je vyjadrením znovuzrodenia a pretvorenia sveta."
Ešte raz sa vrátim k porovnaniu s našou fujarou. Kým naše zvyky nedovoľujú hudobníkovi sedieť, hra na didjeridu si to priam vyžaduje, upozorňuje Marapej.
"Keby ste chceli hrať na didjeridu tradičným spôsobom, mali by ste sedieť na zemi a pozorne sledovať tanečníkov. Čokoľvek zaregistrujete na ich tvárach a pohyboch, snažíte sa imitovať a znázorniť prostredníctvom zvukov. Keď sa napríklad tanečníci usilujú ukázať ako sa loví kengura, niektorí z nich majú ruky zohnuté pred hruďou, kývajú hlavami, pozerajú sa, či im nehrozí nebezpečenstvo a napodobňujú jedenie trávy. Vzápätí sa zjaví lovec s bumerangom v ruke a snaží sa zabiť kenguru. Toto všetko sa hudobník snaží zachytiť a zahrať na didjeridu. Samotný let bumeranga pritom znie asi takto...š-š-š-š-š-š..."
Napriek tomu, že tento hudobný nástroj vyzerá úplne jednoducho, hrať na ňom je hotové umenie. Nielenže musíte zvládnuť vibráciu pier, skombinovať fúkanie s imitáciou zvieracích zvukov, ale čo je zvlášť obtiažne, treba sa naučiť cirkulovane dýchať. V praxi to znamená, že hráčovi vychádza z úst nepretržite vzduch ako keby disponoval dvoma pľúcami. Práve táto zručnosť učarovala aj mne a preto sa po večeroch snažím fúkať do drevenej rúry čo mi sily stačia. Hudobník však zo mňa zrejme nikdy nebude.
Väčšina začiatočníkov nedokáže pokoriť práve problém cirkulovaného dýchania. Marapejovo odporúčanie preto znie - "zoberte si pohár s vodou a cez trubičku do nej fúkajte, aby vám bubliny stále vychádzali na povrch". Ľahko sa to hovorí, no ťažšie realizuje v praxi.
"Musíte si len sadnúť a premýšľať nad tým chvíľu. Je to ako naučiť sa bicyklovať. Tu taktiež trvá určitý čas skĺbiť riadenie so šliapaním do pedálov, no keď sa snažíte a trénujete každý deň, z ničoho nič sa niečo ako keby prepne a vám to začne ísť. A to isté platí aj v prípade didjeridu", vysvetľuje.
Marapejovo rodisko je na severovýchode Austrálie neďaleko turistického letoviska Cairns. Odmalička mal možnosť sám si zhotovovať didjeridu z termitmi vyžratých eukalyptov a popri tom hravo zvládol techniku hry. Kým chlapci mohli stvárať s dutým drievkom čo sa im zapáčilo, dievčatá sa ho nesmeli ani len dotknúť. Jedna z legiend totiž hovorí, že pokiaľ hrá žena na didjeridu okamžite otehotnie, ochorie alebo naopak nebude môcť otehotnieť. Dnes to už vraj neplatí, no musím priznať, že som nevidel hrať na tento nástroj ani jednu zástupkyňu nežného pohlavia. Zato umelkýň, ktoré dávali hudobným nástrojom konečnú podobu je neúrekom. Dominujú rôzne farby, tvary a znaky. O tom, či v ich kresbách treba hľadať nejaký skrytý význam Marapej hovorí:
"Ja obyčajne maľujem na didjeridu znaky, ktoré sú pre mňa veľmi dôležité, ako napríklad kruhy v kruhoch. Každý umelec nimi môže myslieť niečo iné, no v mojom prípade ide o studne, pretože aj dúhového hada odjakživa spájali s vodou. Väčšina kresieb je akýmsi odrazom pocitov. Kým dnes možno na didjeridu nájsť rôzne motívy, tradičné myšlienky smerovali k duchovným piesňam a tancom. Znamená to, že akúkoľvek dôležitú udalosť Aborigéni ihneď zaznamenali maľbou na hudobný nástroj."
To, čo maľba dostatočne nedokáže vystihnúť, dokonale napodobňujú zvukom. Medzi najpopulárnejšie motívy aborigénskych umelcov preto zákonite patrí smejúci sa vták Kookaburra, kengurie skákanie, či zavýjanie divokého psa Dingo.

Aboriginal people tlačenie dokumentu - Aborigenes M. Rybanský - štúdio svet
© Michal Rybanský - www.radynacesty.sk
slovak | Ondřej Smeykal - CD - workshopy | nebožiec | húkadlo | fujaridoo | dychové nástroje | doplnky | linky | stiahni si | vyhľadávanie | english version
© martin.didgeridoo.sk + info [zavináč] didgeridoo.sk + Updated: 2 August, 2016