Štúdio svet - 19.IV.2003 - Michal Rybanský
Po roku 1788 sa život Aborigénov zmenil takmer od základov.
Jednoduchí ľudia, dlhé tisícročia izolovaní a zvyknutí na
pokoj a harmonické nažívanie s prírodou zrazu prišli o všetko.
O životný priestor, úrodné oblasti, slobodu a dokonca i
vlastnú reč. Pred pristátím prvej britskej flotily na austrálskych
brehoch, sa pôvodní obyvatelia pýšili 250 rôznymi rečami
a vyše piatimi stovkami dialektov. Dnes je situácia diametrálne
odlišná. Stovka jazykov sa úplne vytratila a bežne sa ich
používa sotva 20. Príčina je jednoduchá a pre domorodcov
o to krutejšia. Belosi sa totiž rozhodli nájsť pre pôvodných
obyvateľov, samozrejme proti ich vôli, svetlejšiu budúcnosť.
Aj preto je dnešná generácia ako keby odtrhnutá od tradičných
zvykov. Dôkaz o tom ponúka majiteľ obchodu s aborigénskymi
suvenírmi, Marapej.
"Z rodného jazyka viem veľmi málo. Ľudia z môjho kmeňa
žili v úrodnej oblasti. Keď prišli bieli, zobrali im pôdu
a poslali ich do rezervácií. Tam ich trestali za to, že
sa rozprávali vlastným jazykom. Nútili ich hovoriť po anglicky,
no moji rodičia sa zhovárali potajomky. Takto sa niečo nalepilo
aj na mňa a ostatné deti. Lenže rozprávať sa na verejnosti
alebo robiť čokoľvek typicky aborigénske sme zo strachu
pred trestom nemohli. Bieli si totiž mysleli, že naša rasa
nemá šancu na prežitie a raz aj tak všetci vymrieme".
Našťastie, nestalo sa, aj keď to majú austrálski Aborigéni
ešte stále ťažké. Napriek rôznym finančným podporám a zvýhodneniam,
ich mnohí netolerujú a naopak považujú za menejcenných.
Toto poníženie znášajú pôvodní obyvatelia veľmi ťažko. Nečudo,
že jediné východisko vidia v alkohole a odmietaní kmeňových
zvykov. K vlastnému jazyku si dokonca mladá generácia vypestovala
odpor a jej štúdium zamieňa radšej za inú zahraničnú reč.
V úradnom styku, na školách, v zamestnaní, ani nikde na
svete totiž vlastný jazyk nevyužijú a kvôli tradíciám sa
im do toho nechce. Pokles záujmu o rodnú reč sa pravdepodobne
nezastaví ani v najbližších rokoch. "Veľkú úlohu v
prístupe k starým hodnotám, podľa Marapeja, zohralo obdobie
ukradnutej generácie, od začiatku 20. storočia až do 70.
rokov".
"Ukradnutá generácia znamená, že vám zoberú deti a
učia ich európske zvyky. Čiastočne to postihlo aj mojich
rodičov. Otca zobrali z rodnej oblasti a poslali ho na konskú
farmu do severného Queenslandu s Európanmi. Matka patrila
medzi miešancov s bledou farbou kože, čo bolo proti zákonom
kmeňa. Jeho členovia sa ju preto pokúsili zabiť. Zachránili
ju však bieli, takže v mojom prípade ide o dve strany mince".
V poslednom čase si aj austrálska vláda začala uvedomovať,
že zánikom aborigénskych jazykov by prišla krajina o bohatú
- tisícročia starú a mnohými stále nedocenenú časť histórie.
Vznikajú projekty na podporu starých jazykov, no narážajú
na problémy v podobe nedostatočnej znalosti lingvistiky,
hľadania kultúrnych špecialistov, chudoby a nezáujmu študentov.
Až na začiatku tretieho tisícročia prišli protinožci na
to, že ignorantský prístup by ich mohol v budúcnosti strašiť
ako zlý duch. Budú žiť v krajine s odlišne vyzerajúcimi
ľuďmi hovoriacimi po anglicky, ktorí nenávidia všetko biele.
Aj Marapej na vlastnej koži pocítil opodstatnenosť starého
známeho - "bližšia košeľa ako kabát". Keď vyrástol,
stratil kontakt s rodnou rečou svojich rodičov. Pochopil,
že prežiť sa dá jedine s angličtinou. Žiaľ, jeho potomkovia
budú o aborigénskych koreňoch vedieť už len vďaka farbe
pokožky. V spomienkach však vylovil aspoň originálny pozdrav
pre všetkých Slovákov.
Štúdio svet - Great Barrier Reef - 20.IX.2003 - Michal
Rybanský
Cairns nás privítalo vysokou vlhkosťou a príjemným teplom.
Bola to milá zmena, keďže dovtedy nás noc čo noc striasala
zima v našom pojazdnom prechodnom domove. Na ceste po najmenšom
kontinente sme boli pripravení na všeličo, ale to, že ráno
budem musieť študentskou kartou škriabať polcentimetrovú
vrstvu ľadu z okna, som nečakal. Predsa len, austrálske
karavány nie sú stavané na občasné mrazy. Odvykli sme si
od nich aj my - preto príchod do Cairns pôsobil ako balzam
na dušu a samozrejme aj naše skrehnuté kosti. Toto vyhľadávané
mestečko sme si nevybrali náhodou. Je totiž ideálnym miestom
na všetky druhy vodných športov a turistiku v okolitých
dažďových pralesoch. Práve tam sme sa vybrali najskôr.
V hustom lese, plnom lián, papradí a exotických drevín vyrástla
pred stovkami rokov malá osada menom Kuranda, ktorá je známa
po celej krajine. Nebolo by na nej možno nič zvláštne, keby
tu štyri dni v týždni neboli trhy s tradičnými aborigénskymi
výrobkami. Medzi moje najobľúbenejšie patria drevené sošky
a samozrejme všetky podoby originálneho hudobného nástroja
"didjeridu". Predávajú ho po celej Austrálii,
no predviesť hru na ňom dokážu najlepšie jeho samotní výrobcovia
- pôvodní obyvatelia kontinentu. Vnorili sme sa do jedného
obchodíka, plného nádherných vyrezávaných výrobkov. V prítmí
predajne sme si mysleli, že predavač si niekam odbehol.
Spoza malého stola sme však zbadali trčať bosé čierne nohy.
Patrili mladíkovi, ktorý práve zdobil bumerangy. Nadviazali
sme konverzáciu, z ktorej sme však pochopili len to, že
dotyčný sa volá "Eagle", teda orol. Doteraz neviem,
akou rečou na nás hovoril. Oveľa viac nás aj tak zaujímalo,
či nám predvedie niektoré zo svojich didjeridu. Zaujímavé,
že tejto reči rozumel. Ako odplatu sme si ale museli kúpiť
nejaký z jeho výtvorov. No, museli - urobili by sme to aj
tak a s veľkou radosťou.
Spokojní s ukážkou i korisťou sme mohli Kurandu opustiť.
Spomeniem si na ňu vždy, keď sa snažím dostať z kusa dutého
dreva aspoň trochu podobný zvuk tomu Eaglovmu. Jediné, čo
sa mi doteraz skutočne podarilo, bolo oslintať si tričko
po cvičení vibrácie pier. Až sa čudujem ako som to mohol
v detstve každý deň vydržať... K cirkulovanému dýchaniu,
ktoré je pre plynulú hru nevyhnutné zvládnuť, som sa ani
nedostal. Sústredil som sa radšej na to, ako dýchať s trubicou,
zvanou šnorchel, pod hladinou oceánu. To preto, že sme sa
rozhodli preskúmať azda najkrajší koralový útes na svete
"Great Barrier Reef". Neexistuje vari ideálnejšie
miesto na potápanie. Dve tisícky kilometrov dlhý Veľký koralový
útes je najrozsiahlejšou stavbou na svete, vybudovanou živými
organizmami. Jeho súčasťou sú nespočetné lagúny a malé ostrovčeky,
lenže najväčšia krása sa skrýva po hladinou. Naša loď zakotvila
priamo v koralovom poli. Neváhali sme ani sekundu, podľa
rady skúsených morských vlkov sme si napľuli do okuliarov,
aby sa nerosili, a poďho do vody. Pred nami sa razom zjavil
rozprávkový svet farieb, čarovných tvarov a pulzujúceho
života. Neustále som sa musel obzerať na všetky strany a
nevedel sa zbaviť nervozity. Americké hororové filmy o čelustiach
a varovania známych som si zrejme uvedomoval viac ako bolo
potrebné. Na odvahe mi nepridalo ani varovanie kapitána,
ktorý ukázal prstom na neďaleké miesto, kde sa lámali vlny
a lakonicky poznamenal: "Vidíš, končí sa tam útes,
tak tam neplávaj, lebo ťa zožerú žraloky"... Pod vodou
však obavy zmizli spolu s prvým pohľadom na všetku tú krásu.
Túžil som sa dotknúť rýb, ktoré sa hemžili všade naokolo,
lenže boli šikovnejšie ako my. Ešte, že koraly pred nami
neunikali. Zrejme každý by chcel mať doma aspoň malý kúsok
koralu ako suvenír z tohto zážitku. Tisícky rokov staré
výtvory morských polypov je však zakázané lámať alebo inak
ničiť. Všimli sme si, že na dne bolo malých kúskov neúrekom.
Silný prúd a časté návštevy turistov robia svoje. Lenže
ako ich dostať na loď? Každý by si hneď pomyslel, že sme
ich barbarsky odlomili. Našťastie dostali spásonosnú myšlienku
- prepašovali sme ich v plavkách... Naša radosť z úlovku
sa vytratila na druhý deň. Z koralov sa šíril príšerný smrad
a ich pestré farby vystriedala šeď. Takýto osud, žiaľ, v
budúcnosti čaká zrejme všetky koralové útesy. Postupné otepľovanie
planéty, znečisťovanie životného prostredia a nebezpečné
cyanobaktérie koraly postupne oslabujú, spôsobujú ich blednutie
a niekedy až smrť. Je teda celkom možné, že ďalšie generácie
budú o niekdajšej kráse podmorského sveta počuť už len z
rozprávania svojich rodičov.
tlačenie dokumentu - Štúdio_svet
